Raz som išiel s priateľkou Alenou z kina. Bývame na dedine a vlak prišiel v noci. Jediná cesta od stanice až domov vedie cez les, za ktorým bol cintorín.
Mali sme veľký strach. V našej dedine existovala povera, že keď dieťa zomrie nepokrstené potom chodí po cintoríne a hovorí: “Krst. Krst.“ Vtedy musí človek odhodiť niečo, čo má pri sebe inakšie zomrie.
A v našej dedine nedávno zomrelo dieťa. Matka dieťa nechcela, preto ho pred krstinami prepichla nožom. Nuž a my sme šli po cintoríne a počuli sme prenikavý plač. Pri lese bola žiara. Aj keď plné strachu, išli sme tam. Zbadali sme plačúce dieťa. Bolo to skôr bábätko. Malo na sebe iba plienky, sedelo a plákajúc sa pozeralo na najbližší hrob. Pribehla som tam a videla na náhrobnej tabuli meno dieťaťa, ktoré prednedávnom zabila vlastná mama. Alena mu chcela pomôcť ale keď sa ho dotkla, popálila sa.
Všimla som si, že dieťa má na bruchu tam, kde ho matka pichla krvavú škvrnu. Veľmi sme sa zľakli. Doma nám nikto neveril a na druhý deň sme šli na to miesto. Našli sme tam plienku. Presne takú akú malo dieťa. Keďže bola jeseň lístie okolo plienky bolo spálené.
Komentáre
komentar
: D