Raz, tiež to bolo na zábave ktosi začal s tým, že v márnici na našom starom cintoríne strašieva. Rozprúdila sa dlhá debata o tom, či je to pravda alebo nie. Ja s mojím kamarátom Pištom sme tvrdili, že sú to zaiste iba samé báchorky starých báb, ktoré vidia za všetkým strašidlá. V tom chlapík, čo s tým vyrukoval nadhodil, že treba aby sme tam šli niekedy prežiť noc. Keď už sme takí veľký hrdinovia. Mali sme dosť popité a tak nás nemuseli dlho poukázať. Aby sme z toho niečo mali, stavili sme sa s ostatnými, že ak tam prežijeme celú noc, zaplatia za nás pri najbližšej zábave, čo aký bude vysoký. Ak to nevydržíme zaplatíme my im. Na to sme si tľapli a stávka bola uzavretá. Návšteva márnice sa mala konať na druhú noc. Ráno po vytriezvený nám to bolo aj s Pištom trochu proti srsti, predsa len sme neboli takí hrdinovia ako pri poháriku ale keďže to už vedela mládež z celej dediny neostávalo nám ak sme len nechceli ostávať v hanbe nič iné iba tam v noci zájsť. Povedali sme si, že keď ta pôjdem s fľašou nejako to už len vydržíme. Pri tom aj ostalo. Podvečer sme sa vypravili na spomenuté miesto, išlo s nami pár mládencov tí mali čakať v susednej záhrade aby sa presvedčili, či ich nevodíme za nos a slovo dodržíme. Dvere sme otvorili poľahky pretože boli iba privreté, keď sme vstúpili dnu ovanula nás potuchlina. Rozložili sme sa v jednom kúte vytiahli hneď fľašu pálenky a po chvíli sa celkom uvoľnili a začali aj vtipkovať na adresu miesta mŕtvych a pod. Neskôr sme si aj zdriemli. Neviem, koľko bolo hodín, keď som opäť prebudil. No prvé, čo na mňa doľahlo, bol hrozný strach. Zrazu som mal pocit, že nie sme v márnici sami, hoci som nič nevidel ani nepočul.
Opatrne som pomykal Pištu za plece hneď sa zobudil a hoci som mu s svojom pocite nič nepovedal zrazu mi tíško pošeptal, že sa mám pozrieť do výklenku naproti. Keď som tým smerom obrátil zrak zdúpnel som pár metrov od nás stáli dve postavy. Strašne vysoké a chudé oblečené v akých si rubášoch stáli tam a stáli obrátené tvárami k nám. V tom pri tmi okienkom svietili dnu mesiac v splne sa mi zazdalo, že sa na tvári jednej z postáv objavil úškľabok. Chytil som Pištu za ruku mal ju ľadovú až hrôza no pritom mu tak bilo srdce akoby sa chystalo vyskočiť z hrude. Ja som na tom bol rovnako. Zrazu sa obe postavy mierne odlepili od zeme a pomaly sa šinuli smerom k nám. Zmobilizovali sme všetky sily a takmer šialení de som vybehli von. Ako sme utekali cintorínom k bráničke. Píšta padol a škaredo si poranil tvár na jednom náhrobnom kameni, takže mu ostala nadosmrti poznačená . Stávku sme pochopiteľne prehrali. Po týždni som zistil, že mi obelieva ľavá slucha. V skutku, odvtedy som bol na tom mieste šediví. Tak sme si obaja odniesli na tú pamätnú noc trvalú viditeľnú spomienku. Stará matka mi povedala, že nás to naisto takto poznačili mŕtvi, ktorým sme narušili pokoj.NOC V MÁRNICI
29.09.2011 12:50:16
Komentáre